Sociologie náboženství

Z WikiKnihovna
Přejít na: navigace, hledání

Autor: Katarina Mydliarova

Klíčová slova: religionistika, sociológia, dejiny religionistiky, Durkheim, Bellah, Luhmann, Weber

Související pojmy:

nadřazené: dejiny religionistiky, religionistika

podřazené: Durkheim, Bellah, Luhmann, Weber

Sociológia náboženstva

Sociológovia sa zaoberali troma hlavnými typmi štúdia náboženstva. Skúmali náboženstvo ako ústredný problém z hľadiska spoločenského jednania, vzťah medzi náboženstvom a ostatnými oblasťami spoločenského života, ako sú ekonomika, politika a spoločenská trieda a postavenie náboženstva, jeho organizácia a náboženské hnutia. [1]

Sociologické štúdium náboženstva vzniklo ako snaha o všeobecnejšie pochopenie fenoménu náboženstva. Existujú dva smery skúmania:

Iracionalistická tradícia vyzdvihuje kvalitu náboženstva. Hľadá sa sui generis (svojho druhu). Náboženstvo má špecifický charakter, bádatelia tejto tradície sa zdržujú vysvetlenia. [1]

Racionalistická tradícia náboženstvo vysvetľuje, čím ho ale bagatelizuje. [1]

Veľký prínosom pre sociológiu náboženstva boli Weber a Durkheim. Max Weber si uvedomuje akú moc majú neracionálne motivačné sily v jednaní človeka a akú schopnosť má náboženstvo pri formovaní týchto síl. Durkheim považuje náboženstvo za realitu sui generis. Mal tým na mysli, že náboženské predstavy, či symboly nie sú klamy ani náhrady iných fenoménov (ako napríklad prírodných síl). Náboženské predstavy sú pre spoločnosť smerodajné. [1]

Medzi sociológov druhej polovice 20. storočia patria Bellah a Luhmann. [1]

Durkheim

Za zakladateľa sociológie náboženstva je považovaný francúzsky filozof a sociológ Émile Durkheim. Vo svojej práci nadväzoval hlavne na Comta. V duchu pozitivizmu riešil aj problém predmetu, aj metód sociológie. Náboženstvo je podľa Durkheima skúmateľné a chápal ho ako spoločenský fakt, ktorý je nadaný určitými funkciami. Rozdeľuje náboženstvo súkromné a tradičné. Pre súkromné náboženstvo sa rozhoduje jedinec slobodne sám, tradičné je individuálne záväzné, lebo ho praktikuje skupina, v ktorej jedinec žije.[1] Durkheim definuje náboženstvo takto: náboženstvo je jednotný systém viery a praktík, vzťahujúcich sa k posvätným veciam, t.j. k veciam odťažitým a zakázaným; systém viery a praktík, ktoré zjednocujú všetkých svojich prívržencov v jediné morálne spoločenstvo nazývané cirkev.[2] Podľa Durkheima je náboženstvo forma kolektívneho vedomia. Je to špecifický výraz prežitej skúsenosti ľudstva, výraz kolektívnych ideálov, ktoré si spoločnosť vytvára, aby vôbec mohla existovať a fungovať. [1]

Weber

Vo Weberovej knihe Protestantská etika a duch kapitalizmu sa tejto téme venuje. Weber ukazuje, že protestanti majú sklon byť bohatší ako katolíci a obsadzujú vyššie pozície fakticky vo všetkých industriálnych spoločnostiach. Webera teda zaujímal vzťah medzi náboženským pričlenením a sociálnym rozvrstvením. Zahrnujúc rôzne účinky rozličných vierovyznaní.[3] Pre Webera, to bolo náboženstvo samo, stelesňované asketickým protestantizmom, ktoré pomohlo eliminovať magické predstavy zo sociálneho života a zaviesť do moderného sveta radikálnu dezilúziu. Reformácia predstavila človeka v skorumpovanom a degradovanom stave jeho stvorenia, ako úplne oddeleného od boha. Prísne zásady a prax sebazaprenia kalvinizmu, s jeho doktrínou predestinácie, prináša najmä zhoršenie neslýchanej vnútornej osamelosti. Ani rituál, ani činy zbožnosti nie sú dostatočná na získanie milosti božej pre tých, ktorí sú odsúdení k záhube. [4] Teda asketický protestantizmus rozhodne ovplyvnil racionalizáciu sveta všeobecne a vzostup kapitalizmu obzvlášť. [5]

Bellah

Tento americký sociológ, sociológ náboženstva a religionista sa zaoberá štúdiom dejín náboženstiev a jeho vývojovými fázami. Hlavná oblasť jeho záujmu je ale sociológia náboženstva. Je predstaviteľom neoevolucionizmu. Skúma súvislosti medzi náboženskými a spoločenskými procesmi v moderných spoločnostiach. Napríklad predpoklady industrializácie v Japonsku, politicky relevantné náboženské výroky predných amerických politikov a pod. [1]

Luhmann

Autor systémového funkcionalizmu je nemecký sociológ a sociológ náboženstva, Nikolas Luhmann. Svoju teóriu náboženstva, rozvíja v dialógu s modernými sociologickými, filozofickými aj religionistickými smermi, ale hlavne ako alternatívu k Weberovi. Miesto a rolu náboženstva v modernej spoločnosti interpretuje z hľadiska funkcií. Vymedzuje sociálnu funkciu náboženstva. Náboženstvo je teda sebereferenčný systém, ktorý umožňuje individuálnu aj skupinovú identifikáciu a reprezentáciu rastúcej komplexnosti spoločnosti.[1]

Literatúra

  1. HORYNA, B.; PAVLINCOVÁ, H. Dějiny religionistiky. Olomouc: Nakladatelství Olomouc, 2001. s. 462. ISBN: 80-7182-123-3.
  2. LUŽNÝ, D. Řád a moc: vybrané texty se sociologie náboženství. Brno: Masarykova univerzita 2005. s. 375. ISBN:80-210-3043-7.
  3. ROBERTS, A.: Religion in sociological perspective. Homewood: Dorsey Press, 1984. s. 450. ISBN: 0-256-03127-4.
  4. The SAGE handbook of the sociology of religion. London: SAGE Publications, 2007. s. 43. ISBN: 978-1-4129-1195-5.
  5. Encyclopedia of religion. Detriot: Macmillan Reference USA, 2005. s. 8494. ISBN: 0-02-865997-X.